Březen 2015

Nie všetci sme rovnakí - Časť 1.

14. března 2015 v 14:05 | Nataly |  Nie všetci sme rovnakí
Všetko to začalo obyčajným ránom. Zazvonil mi budík ako vždy o 6:30. Vstala som a išla si umyť zuby.
"Dobré ráno" povedala mama ... "Uhm aj tebe" odpovedala som ešte nie celkom zobudená. "Prečo si vstala tak skoro ?" "Nemusím ísť do školy ?!" Spýtala som sa prekvapene a už celkom zobudene. "No ak sa ti chce sedieť v škole aj cez prázdniny tak môžeš ísť." povedala mama pobavene. " No ja idem do roboty, prídem až večer, pretože ja prázdniny nemám. Ahoj. A dávaj pozor na Alexa." Dvere sa zatvorili a ja som teda išla ešte na chvíľu spať. O 2 hodiny som sa zobudila. Otvorila som oči a na domnou stál môj brat Alex. " No konečne si sa uráčila zobudiť. Som hladný." "V kuchyni na stole máš nachystané raňajky od mamy. Nabudúce sa pozri do kuchyne a potom ma otravuj." Alex sa rozbehol dole do kuchyne a ja som sa ako vždy pozrela na môj telefón. 7 nezdvyhnutých hovorov. Sadla som si na posteľ a pozrela sa od koho sú. Všetkých 7 od mami. Zrazu zazvonil zvonček. Ešte v pyžame som sa rozbehla ku vchodovým dverám. Otvorila som a tam stál policajt. "Dobrý deň, vy ste Elisa ?" spýtal sa ma. "Áno, čo sa stalo ?" "Tvoja mama je v nemocnici. Narazil do nej iný vodič auta ktorý na mieste zomrel. Ak cheš môžem ťa odviesť do nemocnice za ňou." Ostala som stáť a nevedla som čo povedať. Čo poviem Alexovi, čo sa stane ak tú haváriu neprežije. "Áno, pôjdem s vami. Ale musí ísť s nami aj môj brat Alex." Policajt prikývol, ja som zavolala Alexa a obliekla si kabát, aby nebolo vidno že mám pyžamo. Nasadli sme do auta a o pár minút sme boli v nemocnici. Vstúpila som s Alexom do ich izby. Keď sme ju uvideli rozplakali sme sa. Mama ležala celá zabalená v obväzoch. Vyšli sme s izby a sadli sme si na sedačku ku nejakej starej pani. Bola veľmi milá, Alexovi dala cukrík, aby prestal plakať. Alexa som nechala sedieť na sedačke a ja som chcela ísť mame. Ale vo dverách ma zastavil doktor a povedal že ju musia zobrať na operáciu. Išla som teda späť ku Alexovi. Zaspali sme. Zobudil ma ten istý doktor ktorý mi povedal, že mamu idú operovať. "Elisa ? Je mi ľúto že vám to musím povedať, ale vaša mama operáciu neprežila." Nevedela som čo robiť. Ostať v nemocnici ? Ísť domov ? Zrazu som videla ako moja teta vošla do nemocnice. Rozbehla som sa ku nej. Pravdepodobne jej volali a povedali čo sa stalo, inak by tu nebola. Ale nevyzerala nejako rozrušene, narozdiel odomňa. Prišla ku mne a povedala mi že sa sťahuje do domu mojej mami a že sa o nás bude starať. "A neplač. Na svete zomrie denne veľa ľudí, a nikto s toho nerobí také haló ako ty." Povedala.